Mimi-fantasy svet! Nevinný

Červen 2013

Romantika-Návrat domov (6)

5. června 2013 v 19:58 | Mimi |  Návrat Domov

5.kapitola



Bola nahnevaná. Nečakala, že sa s ním poháda v prvej polhodine čo sem prišla. Musela sa odreagovať od všetkého čo sa na ňu zosypáva. Nechcela si to priznať, ale jej otec nebol jediný kto ju trápil. Pre jej odreagovanie si obzrela svoju izbu, ktorá bola prerobená. Jej izba sa rozliehala po celej šírke domu v rohu na pravej strane. Pod oknom s výhľadom na príjazdovú cestu stála veľká železná posteľ natretá na bielo. Na pravo od postele bola napodobenina vchodových dverí, ktoré viedli na balkón, ktorý pokrýval celú dĺžku prednej strany domu. Vedľa nich stál písací stolík, menšia verzia otcovho stola v pracovni a aj podobné kreslo. Naľavo do postele bola figurína ako v krajčírstve, celá z bieleho železa a dreveným podstavcom rovnakej farby ako stôl. Vedľa figuríny boli dvojkrídlové biele dvere so sklom. Otvorila ich a zbadala veľký obdĺžnikový priestor. Na stenách s policami a prázdnymi vešiakmi. Anabeline oči sa napĺňali slzami, ale neprepukla v plač, Musela skontrolovať ďalšie dvere vedľa tých, do ktorých prv vošla. Boli to obyčajné drevené dvere. Otvorila kľučku a ocitla sa v kúpeľni, v ktorej v strede dominovala biela vaňa na zlatých zvieracích nôžkach. Záchod po je ľavici, ktorý bol oddelený presklenou stenou a umývadlo. Umývadlo, ktoré bolo po jej pravici so skrinkou pod taktiež držanou zlatými tlapami. Všetko dopĺňalo v zlatom ráme zrkadlo nad umývadlo. Skoro si nevšimla skriňu v rohu za umývadlom. Otvorila ju a slzy sa jej jedna po druhej kotúľali po tvári. Boli tam rôzne vône, olejčeky, soli a hlavne uteráky na ktorých bol jej monogram. Už to skoro nevydržala, pozrela sa na dvere z vnútornej strany a videla na ňom saténový župan svetlozelenej farby s vreckom na pravej strane s jej monogramom. Nevedela čo má robiť skôr, či plakať alebo sa tešiť. Toto bola jej vysnívaná izba. Vedel o tom len G. Ale k tomu, aby sa to tu takto zmenilo mu musel dať ten tvrdohlavec súhlas. Nechcela byť slaboch a ani rozmaznaná slečinka. Postavila sa, utrela si slzy a rozhodla sa vybaliť si veci do nového šatníka. Po tom čo videla si bola jednou vecou stopercentne istá. Všetko jej vyjde. Otec ju má rád, a ona nedopustí, aby sa pre jeho hlúposť mal horšie. A na najhoršie sa ani neodvážila myslieť.
Ako si vybaľovala oblečenie pristihla sa, že uvažuje nad včerajšou nocou a nad tým "dokonalým" Etanom. Snažila sa samu seba ubezpečiť, toľko žien malo vzťah na jednu noc a neublížilo im to. A jednou veľkou ukážkou toho je jej najlepšia priateľka Teresa. "Ach, Teresa!" Spomenula si Anabel, vytiahla telefón, našla jej číslo v zozname a zavolala jej. Po pár zvoneniach sa v teleóne ozval pracovný hlas Teresy, ale Anabel ju prerušila. "Toto je tvoj osobný mobil." A zasmiala sa. " Teresa akoby si nič nevšimla predstierala, že to nebol problém. "Dobrý deň, slečna McLeeová." Povedala to nevzrušene, ale rýchlo dodala. " Čo je také súrne, hmmm?" Zvedavo z nej vyšlo. "Niekoho som včera stretla a nie len v rozhovore." Rýchlo zo seba vytiahla Anabel. Teresa to veľmi dobre pochopila. "Dúfam, že to nebol Roy Anabel!" Vyhrkla na ňu. Anabel sa nadýchla. " Vieš, že to skončilo skôr ako sme sa rozišli." Nahnevane mlčala a nechala Teresu škvariť sa za to, že o nej pochybovala. "No dobre prepáč, to kto to je?" Netrpezlivo sa pýtala. "Etan Van Pelt." Povedala Anabel potuchu do telefónu, akoby si myslela, že ju Teresa nezačuje. "Ten EtanVan Pelt?" Len v týchto slovách Anabel započula údiv a neveriaci podtón. No keď jej Anabel odpovedala všetko zmizlo. " Áno ten. Ale určite to bola len jedna noc. Ja som bola príliš vynervovaná, opila som sa a nejako to takto dopadlo. Potom ráno bol preč a ja som rýchlo zmizla, aby som sa za seba nemusela hanbiť. A plus mi to vyhovuje, aspoň som si vyskúšala aké to je s niekým byť len na jednu noc." Vysypala zo seba rýchlo Anabel. A dlho čakala na odpoveď a nakoniec sa jej dočkala. "To nemyslíš vážne Anabela Mclee. Ty si sa dala dokopy s chlapom len na jednu noc a ako keby toho nebolo k neuvereniu dosť dokonca s Etanom Van Peltom! Lenže najhoršie na tom je, že ťa to dusí Anabel! Myslíš, že ma oklameš? Si v tom až po uši, tebe sa páči! A keby len od tej noci! Klam si seba Anabel, ale mňa neoblafneš." S týmito slovami to Teresa skončila, akoby všetko vysvetlila. "To nie je pravda Teresa!" "Čo si tu nahováraš? Priznaj si to, si do neho blázon už veľmi dlho a toto to len potvrdzuje, ak by si ho nenávidela, ako si to tvrdila celé tie roky, tak by to neskončilo takto." Anabel neodpovedala. Premýšľala. " Prečo musíš mať vždy pravdu? Prečo ma aspoň raz nenecháš v tom klamstve Teresa?" Už sa nedokázala skrývať za otca, za novú izbu alebo za iné problémy, vedela čo ju ťaží najviac. Teresa čakala. " Ja, ja...Najviac mi ublížilo, keď tam ráno nebol. Preto som odišla, nechcela som sa tam zrútiť." Zašeptala. "Anabel, si silná žena a ty to vieš. Len si nezakrývaj oči pred skutočnosťou. No tak čo vyspala si sa s ním. Teraz máš na práci iné veci ako viem. Netráp sa ním, budeš sa ním zaoberať ak sa náhodou stretnete alebo niečo a nie teraz, keď musíš pomôcť svojmu otcovi. Pozri sa, rada by som ti pomohla ešte nejako, ale ja viem, že to zvládneš. Však v koľkých situáciách si bola ty tá silná, čo ťahala vonku mňa. Ja musím končiť, práca volá a aj svadobné vybavovačky tak sa maj Anabel. Nezabudni mi zavolať aspoň raz za týždeň jasné???" S týmto Anabel zakončuje každý rozhovor, a tak som jej odpovedala. " Maj sa a ja si už poradím, ako si už povedala. So šatami na mňa počkaj a nezabudnem ahoj a pozdrav Frederyka." Rozhovor sa skončil a Anabel trochu spadol kameň zo srdca. Nikdy nechápala, ako len prostý rozhovor s kamarátkou môže pomôcť.
Anabel vedela, že má Teresa pravdu, a tak dospela k názoru, že sa musí nejako odreagovať. Zasmiala sa sama pre seba, pretože tu sa nájde toľko vecí, ktoré by mohla robiť, že na všetky problémy a pocity ohľadom Etana hneď zabudne. Prvé čo si napísala na svoj zoznam bolo poďakovať sa Gmu za jej izbu. Vedela, že to bol jeho nápad, takže v jej očiach jej strýko zase raz stúpol. Potom jednu veľkú úlohu má v zlepšení stravovania jej otca, musí s tým zadubeným chlapom niečo robiť. A v neposlednom rade tam určite patrí jazda na koni, milovala to. A veľmi jej to chýbalo, keďže v meste na to veľmi čas nebol. Tak ako pri jej projektoch, tak ani pri živote smotánky.
Dokončila vybaľovanie a rozbehla sa dole do haly. Dvere otcovej pracovne boli zatvorené, dúfala, že tam sedí a robí povinnú papierovú prácu miesto toho, že by behal a jazdil po ranči. Vyšla vonku dverami a zase raz sa cítila ako kráľovná a neobzerala sa okolo seba. Priamo zamierila do stajní. Rozhodla sa, že si dá krátku jazdu na zvyknutie si. A každé ráno bude interval zvyšovať. Tak ako to vždy milovala. Privstane si ,nechá sa unášať s vetrom o preteky a nechá ním odviať všetko nechcené. S úsmevom na perách vošla do stajne. Bol tak hlúčik piatich chlapov divoko gestikulujúcich rukami v hlučnej konverzácii. Ako si ju všimli všetci do jedného stíchli. Žiarivo sa na nich usmiala a vybrala sa obzerať si kone v boxoch. Jeden z nich vykríkol: "A čože tu tá slečinka chce?" Ďalší. "Žeby si John našiel ďalšiu slečinku do postele?" "Myslím, že tejto tu dlho nebude, nebude jej stačiť!" Povedal ďalší a celá skupina vypukla v bujarý rehot. Anabel sa potmehúcky usmievala a pripravovala sa na strategický boj ranou pod pás. "Ale chlapci, však posledná odišla s jedným z nás a s tou by som si dal povedať." Vtedy sa Anabel otočila a všimla si ako každý jeden prikyvuje a s chlípnym a obdivným pohľadom si ju premeriavajú. Žiadnu z tvári nepoznávala, boli to mladí chlapi, ktorí tu určite neboli viac než štyri roky. Sladko sa na nich usmiala. "Chlapci, poznám tento ranč lepšie než vy, dokonca som tu dlhšie než vy." Otočila sa a ladne zakrútila bokmi. "A mimochodom s Johnom tu vydržím dlho." Nemohla to nechať len tak, chcela sa zabaviť ,a tak sa otočila naspäť. "Ale ak to tak nebude, ktorý z vás sa ponúka?" Opýtala so sladkým naivným úsmevom a s čistou provokáciou. Všetci sa udivene na ňu zahľdeli. Ten čo prvý prehovoril sa ozval: "Slečinka by sa chcela zabávať chlapci a vy tu čušíte. Či sa len starého Johna nebojíte!" Povedal so smiechom. Anabel sa na neho zahľadela. "A ty sa ho azda nebojíš?" Podišla k nim bližšie. Zrazu sa ozval chlap vedľa neho asi v Anabelinom veku. "Ja sa ho nebojím, takú krásnu žesnkú by mal mať chlap v mojom veku a nie v jeho!" Povedal to hrdo a pritom ju chytil za ruku vo vlastníckom geste. "Ale slečinka má isto rada skúsených mužov a nie tkaých holobriadkov ako si ty Mathew." Povedal ďalší o čosi starší, ktorý sa doposiaľ neozval. Stiahol ruku mladého Mathewa z Anabelinno zápästia. Ďalší asi o pár rokov starší ako Anabel vyhŕkol: "Ja si vás hneď a zaraz vezmem za ženu, ak mi sľúbite, že sa tomu starému chlípnikovi budete vyhýbať." Prišiel k Anabel a popri jeho slovách si pred ňu kľakol s rukou vystretou v geste. Anabel už nevydržala a zasmiala sa svojim svojím smiechom na celú stajňu, všetci len prikovane stáli. "Chlapci zlatí ,"odmlčala sa. Najprv, by ste mali vedieť ako sa volám, kým ma začnete žiadať o ruku." Pozrela významne na toho kľačiaceho muža pred ňou. " A mali by ste o ňu požiadať Johna, keďže sa volám Anabel McLee a som jeho jediná dcéra." Žiarivo sa usmiala na onemené tváre. Vtedy za sebou počula Gho typický smiech. "Ach, ale vás dostala moja malá princezná." Smial sa ďalej a nemohol chytiť dych. Prvý z mužov nasupene prehovoril: " Povedal si, že je malá princezná a nie taká slečinka! My sme mysleli, že jeho dcéra má dvanásť, ty jeden kocúr starý." Keď to dopovedal, Anabel si myslela, že sa na neho všetci vrhnú a zabijú ho, ale na jej neveľké prekvapenie sa spustilo hurónske hulákanie ich zmiešaných hlasov. Anabel sa už nimi nezaoberala, prehľadávala boxy. Prešla všetky, samozrejme žiaden nebol čierny. Ale našla jedného atléta. Nehodil sa do tejto stajne, nebol spotený, ubehaný a ani taký mohutný ako všetky ostatné. Typovala, že ten kôň má byť jej. G už stal vedľa nej, pozrela na neho spýtavo a on len prikývol. Dobre vedel, že nesmiem mať čierneho, tak vybral bieleho. Otec prísne zakázal čierneho a bieleho vždy kupoval len jej. Aspoň že to je ostalo. Vedľa bolo pripravené sedlo. Zobrala ho, osedlala a zbadala meno na boxe, Roxy. Pohladila Roxy tak, ako to kone milujú. G jej ponúkol kocku cukru a ona ju prijala a podala Roxy. Po tomto krátkom zblížení vedela, že si konečne môže ísť zajazdiť.
Prebehla sa po jednej z častí ranča, po ktorých rada jazdila. Trvalo jej to hodinu a pol, pôvodne chcela byť vonku len nejakú polhodinu, ale nedalo jej to. Keď sa vrátila do stajne, už sa stmievalo. G s chlapcami tam ešte stále bol. Podržal Roxy, kým zoskakovala. Zaviedla ju do boxu a postarala sa o ňu ako správny pán. Prvé čo ju vždy najdôležitejší chlapi v jej živote učili bolo ,ako sa o koňa postarať a potom to, ako na ňom jazdiť. Bola ich malá princezná, ale nie rozmaznaná. Chlapci sa už k nej neozvali a G videl, že nemá náladu a tak nič nehovoril. Keď sa o všetko postarala, šla do domu, rovno do kuchyne.
Nikto tak nebol, ale za to sa ozývali hlasy z jedálne. Nechcela sa s nikým stretnúť, a tak si nabrala fazuľový prívarok. Haty ju to ako malú naučila milovať. Sadla si za stôl a rýchlo zjedla to, čo si naložila. Vopchala špinavý riad do umývačky a potichu prekĺzla do svojej izby, kde si napúšťala vaňu. Vytiahla pár projektov a rozložila po izbe, aby sa im mohla po kúpeli venovať. Nechcela si dovoliť myslieť na Etana, aj keď sa jej to nedarilo. Bola sama na seba nahnevaná, pretože jazda na koni bola vynikajúca, lenže jej myseľ sa časom zase sústredila len na toho prekliateho chlapa. Keď sa okúpala a obliekla si svoj saténový župan pustila sa do práce. Lenže ako na to pozerala, bol to projekt pre Etana a nemohla pri tej práce na neho myslieť. Spravila pár náčrtov a vzdala to. Zhasla svetlá a ponorila sa do nepokojného spánku.
Ráno sa zobudila s myšlienkou na Etana. Ako veľmi sa snažila na neho nemyslieť počas dňa, v noci sa to nedalo. Rozhodla sa nakopiť na seba stále nejakú prácu. Každé ráno skoro vstávať, zajazdiť si, naraňajkovať sa a pri tom otcovi sama servírovala. Haty sa ho bála, ale Anabel na to nemala dôvod, a tak ho týrala zdravou stravou ako poznamenal. Potom šla obzerať dobytok a učila sa také veci o ranči, ktoré svojou neprítomnosťou zanedbávala. G vedel, že sa niečo deje, lenže nechal ju vo svojom svete a len sa stále zdržoval pri nej, keby niečo potrebovala. Navarila otcovi a seba obed, ktorý zahrňoval veľa zeleniny a vareného a za to žiadne vyprážané jedlá. Bola v tom majster, nikdy doma vyprážané nejedla a na to ani na škole, Eleanor to neznášala. Potom si vyhradila čas práci, ktorú si stanovila, že do konca týždňa bude mať tie projekty hotové, aby jej mohli poslať poštou ďalšie. Večery trávila v salóne, ktorý sa vôbec nezmenil, čo bola rada. Pretože, tak mohla sedieť s otcom, Geem a Haty pri pohári nejakého výborného vína, muštu alebo niečoho, čo Haty našla a rozprávať o detstve a o všetkom čo sa odohralo za tie roky. Ako týždeň plynul, tak aj Anabel ošmirgľovala schody a natrela ich nahnedo. S výsledkom bola spokojná, tak ako aj strhla tie nezmyselné koráliky, ktoré slúžili ako dvere. Dokončila všetky projekty a bola prekvapená tým, ako sa jej všetko darí. Otec sa snažil jesť to, čo mu pripravila, aj keď občas ho nachytala ako do seba pchá nejaké tie koláče a hranolky. Našťastie nie hamburgery. Lenže stále tu bol veľký problém. Na Etana nezabudla, ani naň neprestala myslieť ba čo viac na neho začala myslieť. Vŕtal jej hlavou a nenechal jej hlavu v dovolenkových oblakoch. Nevedela čo robiť. Iba ak sa s tým zmieriť.

Etan na druhý deň volal do jej kancelárie, ozval sa mu príjemný hlas jej sekretárky, oznamujúci, že Anabel je na dovolenke. Bližšie informácie ani sama nevedela, a tak ho ako súrny prípad poslala za Eleanor. Neváhal šiel priamo k nej. Mala posledný deň v práci, balila si akurát vo svojej priestrannej pracovni svoje veci. "Ahoj, Eleanor." Pozdravil slušne. "Ahoj, Etan. Potrebuješ niečo?" Opýtala sa z čista jasna. Nikdy nechodil len tak. "Hmm, vlastne áno." Priznal sa bez ošívania. Dlhšiu dobu bol ticho, popri tom ako Eleanor so sklonenou hlavou ukladala fotky a certifikáty do škatule. Zdvihla hlavu a obočie jej spýtavo vystrelilo nahor. "No? Čo máš na srdci?" Čakala. Nevedel ako a s čím začať. "Volal som Anabel do kancelárie, nie je tam." Oznámil z prosta do mosta. Čakala a keď nič viac neprichádzalo odpovedala. "Je v Kansase u svojho otca." Premýšľal nad tým, nechcel vyzvedať a tak len prehodil: "Mám pre ňu nejakú prácu, potreboval by som to hneď. Mám viac uchádzačov, ale viem, že je najlepšia." Povedal to vecne a Eleanor už prikyvovala. "Daj mi podklady, ja jej to pošlem." Čakal a nevedel, či má pokračovať. "Ešte niečo?" Odbila ho Eleanor a on sa cítil ako úplný cvok. "Och nie, to je všetko. Pošlem niekoho s tým za tebou. Ach, a skoro som zabudol. Dúfam, že tú penziu nemyslíš na sto percent. Neviem si ťa predstaviť sedieť doma." Poznamenal, objal ju a odišiel bez slova. Eleanor uvažovala nad jeho slovami. Dobre vedel, že nebude sedieť doma. Lenže zo zdravotného hľadiska už nemohla zastávať takúto funkciu a on to vedel. Sám jej odporučil stať sa konzultantkou. Niečo tu nesedelo, a to niečo bolo medzi ním a jej dcérou. Tým si bola istá.

Romantika-Návrat domov (5)

2. června 2013 v 16:03 | Mimi |  Návrat Domov
G zastavil auto pred obrovským domom. Rančerskou napodobeninou vily. Ako malá to tu milovala a tie spomienky a pocity sa s pohľadom na jej kráľovstvo vracali. Rozľahlá dvojposchodová budova. Nič zložité, obdĺžnikový pôdorys, ale aj tak vyzerá majestátne. Aspoň si to vždy myslela. A to, už je čo povedať. Navrhla už hocijaké veľkolepé budovy, ale túto vždy považovala za úžasnú. Prvé čo ju zarazilo, bola stále rovnako vyzerajúca piesková farba domu. Akoby dávno pred desiatkami rokov mala byť biela, ale časom z nej vznikla asi dokonalá farba pre celkový dojem. Stará budova mala veľké okná s okenicami z vonka, čo je pre túto oblasť dosť nezvyčajné. Nikdy sa nepamätala, že by mali takú tmavohnedú farbu ako teraz. ,,Asi sa nedávno natreli" pomyslela si. Obrovské dvojkrídlové dvere presne uprostred farbou ladili s okenicami. Pri pohľade na nich sa ocitla v minulosti. Milovala ich, dala si na seba prikrývku, spravila z nej dlhý kráľovský plášť a hrávala sa na kráľovnú, ktorá práve vychádza zo svojho paláca. Viditeľne sa pousmiala a G na to zareagoval:,, Vedel som, že ti to bude chýbať." Povedal tým svojím vecným tónom, akoby mal vždy pravdu. Aj keď to tak zväčša bolo. Priblížila sa k vchodu jej paláca a prezerala si veľké strieborné klopadlo uprostred čiernej konskej hlavy. Milovala to. Pohladila konskú hlavu a vzpomínala, ako veľmi chcela čierneho bleska. Bola s otcom a Giim nakupovať dobytok a zopár koňov pre rančerov na zháňanie. Bolo tam veľa čiernych koní, ale ju upútal len jeden a to čierny blesk. Podobal sa na toho na dverách a okamžite sa do neho zaľúbila. Chcela ho tak veľmi, že o ňom celý deň básnila až kým sa otec po nej nevykričal a jej čierny blesk zostal len v jej snoch. Nasledujúce tri oci preplakala, ale ako veľká kráľovná ranču to cez deń nikdy na sebe nedala poznať a otec si myslel, že ju to prešlo. Lenže len G vedel, čo sa v jej hlave odohráva. Na tretí deń ju zobral k majiteľovi čierneho bleska, ktorý sa volal Volkán. Majiteľ, milý pán si nechal od Gho vysvetliť situáciu a Anabel si mohla zajazdiť s vetrom o preteky. Od vtedy ho volá len čierny blesk. Už nikdy kvôli nemu neplakala a sľúbila si, že raz ho bude mať.
Na tvári jej pohrával úsmev, bol to spomienkový úsmev, v ktorom sa odzrkadľovala detinskosť s tvrdohlavosťou a dokonca poznaním, že teraz by ho mohla mať. A ako stále držala ruku na konskej hlave pochopila, že už je príliš stará, aby blesk vôbec žil. Zavrtela hlavou, zatlačila na kľučku a otvorila dvere.G ju nasledoval s jej kuframi do veľkej haly.
Ako sa tu obzerala, bodol ju pocit viny. Aj keď zaznamenala úpravy, ktoré tu za tie roky prebehli, stále to tu vyzeralo ako jej domov. Masívne dubové schodište priamo oproti nej jej padlo do očí ako prvé. Musela sa zaškarediť, pretože G poznamenal: ,,To bola posledná ženská." Len tak podotkol ten ružový náter zábradlia. Už vedela čo bude mať na práci v nasledujúce dni. Premaľuje ich. Pozrela doľava a skúmala, či sa nič nezmenilo na chodbe ktorá viedla do kuchyne, jedálne a pracovných miestností. No našťastie všetko bolo tak, ako si to pamätala. Po nepeknom prekvapení so schodmi sa bála pozrieť doprava, ale musela. Najprv sa pozrela do chodby, ktorá bola kedysi rovnako navrhnutá ako tá na druhej strane, lenže teraz sa od stropu k zemi trblietal závoj korálikov. Anabel sa rozbúchalo srdce rozhorčením, kedysi tam stály dvere ako do baru z westernu, pretože o to otca požiadala a teraz...teraz to tam vyzeralo ako keby som mala vojsť k veštici. Bála sa čo uvidí za tým závesom. Keď bola malá, bola obrovská miestnosť, ktorú jej mama s radosťou nazývala azúrový salón. Obývačka v modernom štýle, kde sa bežne usporadúvali hracie večery a ešte pánska miestnosť. Do ktorej ju síce nikdy nechceli pustiť, ale ona vedela svoje. Pár krát sa tam prepašovala a sledovala ako chlapi hrajú karty, biliard a šípky. Bola to pre ňu čarovná izba. Rozhodla sa, že sa za ten záves pozrie neskôr, lebo teraz by to asi nezniesla. Dúfala, že tá posledná tam nechala aspoň neičo z jej minulosti. Potom sa pozrela na dvere z haly, ktoré vedú do priestrannej pracovne. Potešilo ju, to čo videla. Drevené dvojkrídlové dvere zostali neporušené, či na ich tmavohnedej farbe alebo na celkovom dojme. Usmiala sa a vykročila k nim, pretože boli pootvorené. A to znamenalo len jedinú vec. Jej otec je vo vnútri a čaká na ňu.
"Ahoj, oci." Vošla do dverí a uvidela za elegantným dubovým stolom vo veľkom koženom kresle sedieť svojho otca. Vyzeral dosť biedne. Síce stále bol hora svalov, ale jeho tvár bola strhaná od únavy. Dobre vedela čoho ej to následkom. Za tých pár rokov zostarel nebude si klamať. Už nevyzerá ako jej mladý princ na hnedom tátošovi, ale ako princov otec. Pri tej myšlienke sa žiarivo na otca usmiala. Neisto sa na ňu usmieval a pomalým krokom vstávala. "Ahoj,Anabel." Jeho rezervovaný tón ju nevystrašil a ani neoklamal. V jeho očiach videla lesk a dojatie. Zvažovala situáciu a vedela, že yb sa ne neho mala hnevať, ale nedokázala to. Vrhla sa mu do náručia. "Chýbal si mi." Viac k tomu nedodala. Vedela, že na káranie má ešte plno času. Ale teraz ako ho vidí, vôbec nevie čím začne. Vždy pred ním mala rešpekt a za tie roky síce opadol, ale stále je to jej otec. Silno ho držala v náručí a on jej objatie opätoval. Bolo dosť silné, aby vedela, že s otcom to nie je tak zlé, ako si to myslela jej matka. " Maličká, vieš, že aj ty mne." Zarazil a odtiahol sa. Pozrel jej do očí a potom si ju skúmavo vyobzeral. "Aj keď nie si veľmi vysoká, asi by som ti už nemal hovoriť maličká." Povedal zamyslene. Potom si ju ešte raz obzrel a s vykrútenými kútikmi úst jej povedal: "Ale si mi vyrástla do krásy." Bol to ich súkromný vtip. Keď bola malá, často sa ho pýtala, či bude aspoň tak pekná ako je mama. A on jej na to vždy odpovedal, že bude najkrajšia. S úsmevom ho ešte raz objala a dala mu veľkú pusu na líce. "Máme si čo povedať, ale určite si hladná a unavená z cesty. G ti zanesie kufre do tvojej izby a my sa pôjdeme najesť. Haty má pre teba už určite niečo pod zub." Pomalým krokom sa vydal do kuchyne na opačnej strane domu. "Haty tu stále pracuje?" Vyletelo z nej. "Samozrejme, však je to jej domov. Kde by šla?" Odpovedal nechápavo. A tak sa k tomu ďalej nevracala a zamierili spolu do kuchyne.
Keď tam došli, na stole už boli pripravené dva taniere s typickým jedlom v tomto dome, vyprážaný rezeň a zemiaky. Väčšinou robila Haty rezne naprírodno, ale dnes to asi bolo pripravené len pre ňu. Haty sa objavila vo dverách a premerala si dve postavy pri stole. Svojho zamestnávateľa, ktorý si bezmyšlienkovite a bez povšimnutia sadol za stôl a mladú ženu, v ktorej spoznávala to nezbedné dieťa z pred rokov. Navzájom sa premeriavali a nakoniec sa usmiali a pozdravili. Anabel s Haty nikdy nemala vyložene priateľský ale zase ani nepriateľský vzťah. Haty ju nemala v láske, keď pobehovala hore dolu po dome a hlavne po jej kuchyni a najviac neznášala, keď jej mizli koláče a iné dobroty. Ale za to, jej stále robila stále také jedlá, ktoré mala rada. Takže Anabel sa na ňu pekne usmiala a poďakovala za pripravené jedlo. Sadla si k tanieru a povšimla si otca, ako sa chystá jesť ten vyprážaný rezeň. Najprv sa zamračila na neho a potom na Haty. Ona mykla plecami v rezervovanom geste. Zobrala do ruky príbor a len tak prehodila: " Takto sa nedožiješ ani budúceho týždňa." A akoby si ani nevšimla jeho škaredý pohľad začala krájať mäso. "Toľko cholesterolu v jednom mäse. Och, ešte šťastie, že mám zemiaky a nie hranolky ako ty." Zase len pokračovala bez toho aby vnímala jeho nasupené vzdychy. Už, už si myslela, že vybuchne a skončí s touto malo ukážkou prečo je tu, lenže bol ticho. Tak pokračovala. "Haty, asi ťa sklamem a poprosím ťa nejaký šalát, ak máš. Toto jesť nebudem." Otočila sa na Haty a vyslovila ústami slovo prepáč. Haty sa len škodoradostne usmiala a pozrela ne jej otca. On len v tichosti nechal padnúť príbor vedľa taniera a predýchala to, čo práve počul. Potom ako starý nasupený a tvrdohlavý býk zobral naspäť do rúk príbor a začal si pochutnávať na tom svojom mastnom jedle. Vedela, že to nepôjde jednoducho. Len si myslela, že je aspoň niečo na to poviem. Začala jesť šalát, ktorý jej h´Haty položila na stôl a všimla si, že drží ďalší menší. Položila ho pred jej otca a odcupotala do ústrania. "Zbabelec." Pomyslela si. Keď bola Haty nedohľadne, začala jesť. Jej otec sa toho šalátu nedotkol, A to ju vyvádzalo z miery. " Keď nechceš zmeniť stravu úplne, prosím ťa aspoň zjedz ten šalát k tomu." Povedala to už rezignovane, aj keď len z čistej vypočítavosti. Videla ako mu cukajú svaly na tvári a pripravila sa na najhoršie. "Len teraz si prišla a už mi tu meníš jedálniček!...Zabudla si, že som tvoj otec? Nebudeš so mnou manipulovať ako s malým deckom. Budem jesť čo chcem! Nebuď ako tvoja matka, najprv sa snažila zmeniť čo jem, a potom menila celý môj život. A ty dobre vieš ako to skončilo!" Zrúkol na mňa. Vedela, že to nebude ľahké, a že dokonca možno aj ťažké, ale nečakala toto. Postavila sa, pozrela na neho a odpovedala. " Po prvé viem, že si môj otec. A práve preto ti ten jedálniček chcem meniť. Lebo potom už ním dlho nebudeš. Za druhé, keď sa ako dieťa správaš nemám na výber a za tretie, ja nie som mama. Mňa sa len tak nezbavíš." S týmito slovami vyšla z kuchyne do haly a po schodoch na druhé poschodie do svojej izby.



Takže po dlhom čase prispievam :) Mimi