Mimi-fantasy svet! Nevinný

Romantika-Návrat domov (5)

2. června 2013 v 16:03 | Mimi |  Návrat Domov
G zastavil auto pred obrovským domom. Rančerskou napodobeninou vily. Ako malá to tu milovala a tie spomienky a pocity sa s pohľadom na jej kráľovstvo vracali. Rozľahlá dvojposchodová budova. Nič zložité, obdĺžnikový pôdorys, ale aj tak vyzerá majestátne. Aspoň si to vždy myslela. A to, už je čo povedať. Navrhla už hocijaké veľkolepé budovy, ale túto vždy považovala za úžasnú. Prvé čo ju zarazilo, bola stále rovnako vyzerajúca piesková farba domu. Akoby dávno pred desiatkami rokov mala byť biela, ale časom z nej vznikla asi dokonalá farba pre celkový dojem. Stará budova mala veľké okná s okenicami z vonka, čo je pre túto oblasť dosť nezvyčajné. Nikdy sa nepamätala, že by mali takú tmavohnedú farbu ako teraz. ,,Asi sa nedávno natreli" pomyslela si. Obrovské dvojkrídlové dvere presne uprostred farbou ladili s okenicami. Pri pohľade na nich sa ocitla v minulosti. Milovala ich, dala si na seba prikrývku, spravila z nej dlhý kráľovský plášť a hrávala sa na kráľovnú, ktorá práve vychádza zo svojho paláca. Viditeľne sa pousmiala a G na to zareagoval:,, Vedel som, že ti to bude chýbať." Povedal tým svojím vecným tónom, akoby mal vždy pravdu. Aj keď to tak zväčša bolo. Priblížila sa k vchodu jej paláca a prezerala si veľké strieborné klopadlo uprostred čiernej konskej hlavy. Milovala to. Pohladila konskú hlavu a vzpomínala, ako veľmi chcela čierneho bleska. Bola s otcom a Giim nakupovať dobytok a zopár koňov pre rančerov na zháňanie. Bolo tam veľa čiernych koní, ale ju upútal len jeden a to čierny blesk. Podobal sa na toho na dverách a okamžite sa do neho zaľúbila. Chcela ho tak veľmi, že o ňom celý deň básnila až kým sa otec po nej nevykričal a jej čierny blesk zostal len v jej snoch. Nasledujúce tri oci preplakala, ale ako veľká kráľovná ranču to cez deń nikdy na sebe nedala poznať a otec si myslel, že ju to prešlo. Lenže len G vedel, čo sa v jej hlave odohráva. Na tretí deń ju zobral k majiteľovi čierneho bleska, ktorý sa volal Volkán. Majiteľ, milý pán si nechal od Gho vysvetliť situáciu a Anabel si mohla zajazdiť s vetrom o preteky. Od vtedy ho volá len čierny blesk. Už nikdy kvôli nemu neplakala a sľúbila si, že raz ho bude mať.
Na tvári jej pohrával úsmev, bol to spomienkový úsmev, v ktorom sa odzrkadľovala detinskosť s tvrdohlavosťou a dokonca poznaním, že teraz by ho mohla mať. A ako stále držala ruku na konskej hlave pochopila, že už je príliš stará, aby blesk vôbec žil. Zavrtela hlavou, zatlačila na kľučku a otvorila dvere.G ju nasledoval s jej kuframi do veľkej haly.
Ako sa tu obzerala, bodol ju pocit viny. Aj keď zaznamenala úpravy, ktoré tu za tie roky prebehli, stále to tu vyzeralo ako jej domov. Masívne dubové schodište priamo oproti nej jej padlo do očí ako prvé. Musela sa zaškarediť, pretože G poznamenal: ,,To bola posledná ženská." Len tak podotkol ten ružový náter zábradlia. Už vedela čo bude mať na práci v nasledujúce dni. Premaľuje ich. Pozrela doľava a skúmala, či sa nič nezmenilo na chodbe ktorá viedla do kuchyne, jedálne a pracovných miestností. No našťastie všetko bolo tak, ako si to pamätala. Po nepeknom prekvapení so schodmi sa bála pozrieť doprava, ale musela. Najprv sa pozrela do chodby, ktorá bola kedysi rovnako navrhnutá ako tá na druhej strane, lenže teraz sa od stropu k zemi trblietal závoj korálikov. Anabel sa rozbúchalo srdce rozhorčením, kedysi tam stály dvere ako do baru z westernu, pretože o to otca požiadala a teraz...teraz to tam vyzeralo ako keby som mala vojsť k veštici. Bála sa čo uvidí za tým závesom. Keď bola malá, bola obrovská miestnosť, ktorú jej mama s radosťou nazývala azúrový salón. Obývačka v modernom štýle, kde sa bežne usporadúvali hracie večery a ešte pánska miestnosť. Do ktorej ju síce nikdy nechceli pustiť, ale ona vedela svoje. Pár krát sa tam prepašovala a sledovala ako chlapi hrajú karty, biliard a šípky. Bola to pre ňu čarovná izba. Rozhodla sa, že sa za ten záves pozrie neskôr, lebo teraz by to asi nezniesla. Dúfala, že tá posledná tam nechala aspoň neičo z jej minulosti. Potom sa pozrela na dvere z haly, ktoré vedú do priestrannej pracovne. Potešilo ju, to čo videla. Drevené dvojkrídlové dvere zostali neporušené, či na ich tmavohnedej farbe alebo na celkovom dojme. Usmiala sa a vykročila k nim, pretože boli pootvorené. A to znamenalo len jedinú vec. Jej otec je vo vnútri a čaká na ňu.
"Ahoj, oci." Vošla do dverí a uvidela za elegantným dubovým stolom vo veľkom koženom kresle sedieť svojho otca. Vyzeral dosť biedne. Síce stále bol hora svalov, ale jeho tvár bola strhaná od únavy. Dobre vedela čoho ej to následkom. Za tých pár rokov zostarel nebude si klamať. Už nevyzerá ako jej mladý princ na hnedom tátošovi, ale ako princov otec. Pri tej myšlienke sa žiarivo na otca usmiala. Neisto sa na ňu usmieval a pomalým krokom vstávala. "Ahoj,Anabel." Jeho rezervovaný tón ju nevystrašil a ani neoklamal. V jeho očiach videla lesk a dojatie. Zvažovala situáciu a vedela, že yb sa ne neho mala hnevať, ale nedokázala to. Vrhla sa mu do náručia. "Chýbal si mi." Viac k tomu nedodala. Vedela, že na káranie má ešte plno času. Ale teraz ako ho vidí, vôbec nevie čím začne. Vždy pred ním mala rešpekt a za tie roky síce opadol, ale stále je to jej otec. Silno ho držala v náručí a on jej objatie opätoval. Bolo dosť silné, aby vedela, že s otcom to nie je tak zlé, ako si to myslela jej matka. " Maličká, vieš, že aj ty mne." Zarazil a odtiahol sa. Pozrel jej do očí a potom si ju skúmavo vyobzeral. "Aj keď nie si veľmi vysoká, asi by som ti už nemal hovoriť maličká." Povedal zamyslene. Potom si ju ešte raz obzrel a s vykrútenými kútikmi úst jej povedal: "Ale si mi vyrástla do krásy." Bol to ich súkromný vtip. Keď bola malá, často sa ho pýtala, či bude aspoň tak pekná ako je mama. A on jej na to vždy odpovedal, že bude najkrajšia. S úsmevom ho ešte raz objala a dala mu veľkú pusu na líce. "Máme si čo povedať, ale určite si hladná a unavená z cesty. G ti zanesie kufre do tvojej izby a my sa pôjdeme najesť. Haty má pre teba už určite niečo pod zub." Pomalým krokom sa vydal do kuchyne na opačnej strane domu. "Haty tu stále pracuje?" Vyletelo z nej. "Samozrejme, však je to jej domov. Kde by šla?" Odpovedal nechápavo. A tak sa k tomu ďalej nevracala a zamierili spolu do kuchyne.
Keď tam došli, na stole už boli pripravené dva taniere s typickým jedlom v tomto dome, vyprážaný rezeň a zemiaky. Väčšinou robila Haty rezne naprírodno, ale dnes to asi bolo pripravené len pre ňu. Haty sa objavila vo dverách a premerala si dve postavy pri stole. Svojho zamestnávateľa, ktorý si bezmyšlienkovite a bez povšimnutia sadol za stôl a mladú ženu, v ktorej spoznávala to nezbedné dieťa z pred rokov. Navzájom sa premeriavali a nakoniec sa usmiali a pozdravili. Anabel s Haty nikdy nemala vyložene priateľský ale zase ani nepriateľský vzťah. Haty ju nemala v láske, keď pobehovala hore dolu po dome a hlavne po jej kuchyni a najviac neznášala, keď jej mizli koláče a iné dobroty. Ale za to, jej stále robila stále také jedlá, ktoré mala rada. Takže Anabel sa na ňu pekne usmiala a poďakovala za pripravené jedlo. Sadla si k tanieru a povšimla si otca, ako sa chystá jesť ten vyprážaný rezeň. Najprv sa zamračila na neho a potom na Haty. Ona mykla plecami v rezervovanom geste. Zobrala do ruky príbor a len tak prehodila: " Takto sa nedožiješ ani budúceho týždňa." A akoby si ani nevšimla jeho škaredý pohľad začala krájať mäso. "Toľko cholesterolu v jednom mäse. Och, ešte šťastie, že mám zemiaky a nie hranolky ako ty." Zase len pokračovala bez toho aby vnímala jeho nasupené vzdychy. Už, už si myslela, že vybuchne a skončí s touto malo ukážkou prečo je tu, lenže bol ticho. Tak pokračovala. "Haty, asi ťa sklamem a poprosím ťa nejaký šalát, ak máš. Toto jesť nebudem." Otočila sa na Haty a vyslovila ústami slovo prepáč. Haty sa len škodoradostne usmiala a pozrela ne jej otca. On len v tichosti nechal padnúť príbor vedľa taniera a predýchala to, čo práve počul. Potom ako starý nasupený a tvrdohlavý býk zobral naspäť do rúk príbor a začal si pochutnávať na tom svojom mastnom jedle. Vedela, že to nepôjde jednoducho. Len si myslela, že je aspoň niečo na to poviem. Začala jesť šalát, ktorý jej h´Haty položila na stôl a všimla si, že drží ďalší menší. Položila ho pred jej otca a odcupotala do ústrania. "Zbabelec." Pomyslela si. Keď bola Haty nedohľadne, začala jesť. Jej otec sa toho šalátu nedotkol, A to ju vyvádzalo z miery. " Keď nechceš zmeniť stravu úplne, prosím ťa aspoň zjedz ten šalát k tomu." Povedala to už rezignovane, aj keď len z čistej vypočítavosti. Videla ako mu cukajú svaly na tvári a pripravila sa na najhoršie. "Len teraz si prišla a už mi tu meníš jedálniček!...Zabudla si, že som tvoj otec? Nebudeš so mnou manipulovať ako s malým deckom. Budem jesť čo chcem! Nebuď ako tvoja matka, najprv sa snažila zmeniť čo jem, a potom menila celý môj život. A ty dobre vieš ako to skončilo!" Zrúkol na mňa. Vedela, že to nebude ľahké, a že dokonca možno aj ťažké, ale nečakala toto. Postavila sa, pozrela na neho a odpovedala. " Po prvé viem, že si môj otec. A práve preto ti ten jedálniček chcem meniť. Lebo potom už ním dlho nebudeš. Za druhé, keď sa ako dieťa správaš nemám na výber a za tretie, ja nie som mama. Mňa sa len tak nezbavíš." S týmito slovami vyšla z kuchyne do haly a po schodoch na druhé poschodie do svojej izby.



Takže po dlhom čase prispievam :) Mimi
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Dijuš :) | 2. června 2013 v 20:57 | Reagovat

Krásne Mimka. Tá tématika ma  chytila  super len tak Ďalej :D  a kedy bude zas nejaká  tá  romantika ;) Aaaale čosiii  srandu si robým :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama