Mimi-fantasy svet! Nevinný

Leden 2014

Romantika-Návrat Domov 9

17. ledna 2014 v 13:32 | Mimi |  Návrat Domov
Preto vedela, že mu to musí povedať, ale aj tak sa na to chystala celý týždeň. Alebo lepšie povedané odkladala. Lenže ako to odkladala, tak jej to aj bralo energiu. Už nevládala. Nákupy pomohli, to áno, lenže potrebovala podporu. Nie od Etana, ale aspoň od svojej matky. To bolo pre ňu veľmi ťažké. Vyhýbala sa jej celý týždeň , tak ako aj Etanovi. Vedela, že najprv to musí povedať jemu, lebo Eleanor by to riešila všetko za ňu. Lenže to dovoliť nemohla. Preto sa rozhodla, ak bude v dobrom psychickom stave po Etanovi to povie aj matke. Takéto úvahy jej lietali v hlave počas jazdy taxíkom. Keď zastavil, pred veľkou presklenou budovou firmy VanPelt. Zaplatila taxikárovi prehnanú sumu, neriešila to a vošla do budovy. Ohlásila sa na hlavnej recepcii. Po telefonáte jej recepčná s prekvapeným pohľadom a milým úsmevom povedala, že pán Van Pelt o chvíľu príde do hlavnej haly a že má na neho počkať. Tak ako to prišlo prekvapujúce sekretárke, tak aj Anabel. Ešte nikdy sa nestalo, že by sám riaditeľ a majiteľ firmy prišiel k niekomu do haly. Vždy na to bola určená jeho kancelária alebo zasadačka. Aj keď sa jej stalo asi len raz, že jednala priamo s ním, lenže nikdy jej neprišiel ako ten typ, čo má dostatok času na to, aby sa mohol premávať pomedzi poschodia. Lenže to nebola pre ňu starosť, skôr ju trápilo to, že asi má niekde namierené a ona bude nútená mu to povedať počas chôdze von z budovy. Z toľkého stresu sa jej zatočilo v hlave a podlamovali sa jej kolená. Sadla si do najbližšieho kresla a pri čakaní na veľkého pána Van Pelta musela pravidelne oddychovať, aby neodpadla. Preklínala sa za svoju slabosť. Či bola zapríčinená, ním, stresom alebo tehotenstvom, nad tým radšej premýšľať nechcela.

G bol nadšený z rozhovoru s Etanom. Toho chlapca si obľúbil. Mali spoločné záujmy a hlavne spoločný cieľ. Keď mu všetko vyšlo ako chcel, bez nejakého veľkého presviedčania alebo násilia na ktoré sa chystal v prípadoch núdze bol so sebou viac než spokojný. A rovno od Van Pelta sa vybral za Eleanor, aby sa mal s kým porozprávať o jeho úspechoch. Anabel nevedela, že jej G hneď volal a všetko vyrapotal a ani len netušila, že obaja majú spoločný plán, ktorý zahrňoval jej život.
Etan vystúpil z výťahu a rovno mu padla do očí. Sedela v svetlomodrom kresle ako kráľovná na svojom tróne. Držala v ruke plastový pohár s vodou, ktorý pripomínal jej žezlo. Zakrútil hlavou nad tými absurdnosťami čo mu chodili po rozume a rozhodnutý urobiť veľké zmeny v jeho živote vykročil smerom k nej.
Ako sa k nej postavil pozrela na neho nevinným pohľadom, v ktorom sa skrývalo plno emócií. Nastavil jej ruku, aby ju prijala a šla sním. Keď tak nespravila pozrel na ňu spýtavým pohľadom. Lenže ona mu to oplácala. "Ešte som neobedoval a čo ty?" Povedal bez veľkej slávy, ale tento krát jej už ruku neponúkal. Vydýchla si a pomaly vstávala. "Pravdu povediac nie." Milo sa na neho usmiala. "Kam chceš ísť?" Opýtala sa ho, lebo dobre vedela, že v čínskej reštaurácii to nezvládne. "Tu neďaleko je moje obľúbené bistro a podľa mňa sa mu nevyrovná ani najlepšia reštaurácia v meste." Povedal so vševedúcim úsmevom. Cesta bola mlčanlivá, obaja boli ako kamenné sochy, ani jednému sa nechcelo rozprávať. A keď náhodou áno, tak to boli len drobnôstky týkajúce sa práce. Napätie sa dalo krájať, obaja sa chceli rozprávať o tej noci, ale ani jeden to nechcel začať.

Po krátkej ceste Etan zaparkoval svoje Volvo na malé parkovisko pri budove s nápisom Peter´s food. Otvoril jej dvere ako pravý gentleman a vykročili smerom k malej ružovonatretej budove s veľkými oknami. Otvoril jej presklené dvere a zatváril sa samoľúbo, keď jej ukázal pohybom ruky jej sen. Milovala retro. Aj keď to nikdy nedala poznať na svojej práci, ale takéto veci proste milovala. S úžasom hľadela na priestor pred ňou. Na ľavo videla červenú kuchyňu. Síce len z menšej časti, pretože ju zakrýval pult s otočným kruhom na lístky od servírok. To bol sen. Pamätala si, ako chcela byť servírka čo ním otáča a zakričí na celú kuchyňu: "Hej, Bill! Máš tu tvoju špecialitu!" Ako to zakričala pred sekundou servírka. Ktorá bola doladená k celému interiéru. Mala kockovanú červeno-čiernu košeľu a džínsy, ktoré si užili určite aj lepšie časy a cop blonďavých vlasov jej padal na chrbát. Ako zrodená pre túto prácu. Pomyslela si a ďalej si všímala krásu okolo seba. Človek by odhadoval, že čierny lesklý pult bude pôsobiť chladne, práveže bol veľmi domácky. Za pultom sedelo zopár ľudí, čo si dávali neskorú kávu, utierali sa vkusnými obrúskami a Anabel si nemohla nevšimnúť chutne vyzerajúce koláčiky pod zakrytou dózou. Ethan ju viedol okolo veľkých červených boxov, ktoré mali vkusné čierne stolíky a každý box mal okno s výhľadom na mesto. Chcela si sadnúť a zistiť z akého materiálu sú sedačky, lenže Ethan s ňou prešiel do dverí, o ktorých si myslela, že vedú do kuchyne, lenže sa mýlila. Ocitla sa v úplne inom podniku, aspoň to tam úplne inak vyzeralo. Prvé čo si všimla, boli krásne medené tapety so zložitým čiernym vzorom. Obrovský vkusný luster akoby vytiahnutý zo zámku a všade okolo prekrásny nábytok. Dubové vyrezávané stoly a stoličky potiahnuté bielo-medeným poťahom a na každom z nich červená sviečka. Nebola to obyčajná veľkovýrobná práca, to ona veľmi dobre vedela. Bola úplne nadšená z toľkej krásy. Najprv raňajkáreň a teraz krásna reštaurácia, bola v najlepších reštauráciách v meste, ale v dizajne sa jej nemohla žiadna vyrovnať. Objavil sa pred nimi čašník v livreji a bez slova ich zaviedol k stolu pre dvoch v zadnom kúte s francúzskym oknom. Nebolo tam veľa ľudí, ale ani sa tomu nečudovala. Sama o tejto reštaurácii nevedela a to je priamo jej pod nosom. Ethan jej jemne položil ruku na lopatky a uvedomila si, že sa dlhšie nehýbala, bola tak zamyslená nad tou reštauráciou a nad tým, či tu chodí obedovať pravidelne. Chcela sa ho na to opýtať, ale nie v prítomnosti čašníka, ktorý jej odtiahol stoličku, milo sa na neho usmiala a sadla si. Obom im podal menu a odišiel. Chvíľu na to začala pociťovať trápne ticho, tak sa ho opýtala na prvú vec čo jej napadla. "Je tu prekrásne, obeduješ tu často?" Položil menu na stôl a odpovedal. "Myslím, že áno." Odmlčal sa a zahľadel von oknom. "Väčšinou sem chodím robiť závažné rozhodnutia, ako sú nové stavby, kúpy a niekedy len tak." Snažil sa to povedať bez nejakého veľkého záujmu, aby jej nič nenaznačil. Chcel jej nechať priestor, ako mu G vysvetlil, Anabel chce mať všetko pod kontrolou. Pozerala sa stále na menu a vyzerala nerozhodne. "Čo si dáš?" Opýtal sa so záujmom. " Rozmýšľam nad niečím jednoduchým. Dám si ten špeciálny šalát, ako ho tu nazývajú." Zasmiala sa a on sa k nej pridal, pretože v tom šaláte nič špeciálne nebolo len ak by zelený šalát, paradajky, olivový olej a mozzarela bola špeciálna. "A keďže som hladná ako vlk, tak si dám Zelený mix." Zdvihol obočie: "Žiadne mäso?" Vedela na čo sa pýta. "Videla som, čo s otcom spravilo jeho stravovanie. Snažím sa len zdravo žiť, ale nie, nie som vegetariánka." Potmehútsky na neho zažmurkala. "Tak dnes budeme žiť zdravo obaja." Nechcel sa jej priznať, že aj tak by toho veľa nezjedol, tak mal stiahnutý žalúdok. " Vieš, nečakala som, že by sa ti také niečo páčilo." Zdvihol obočie.. "Nemyslím to ako urážku, len by ma nenapadlo, že sa ti takýto romantický štýl bude páčiť. Myslela som, že máš rád tie moderné stavby, ktoré si si odo mňa vyžiadal pre tvoje hotely." Zamyslene si pozerali do očí. " Je to iné, keď staviam hotel pre turistov, bohatých ľudí, tých ktorý by tam dlhší čas chceli bývať a len tak pre všetkých. Každý hotel musí mať svoju dušu, musí byť iný..Predstav si ten, čo si navrhla. Je to hotel pre bohatých ľudí, ktorí prídu prenocovať, lebo majú dôležitý obchod. Alebo z tej diskrétnejšej časti. Nik sa tam nechce cítiť ako doma. Preto tá strohosť." Neustále jej pozeral do očí, snažil nájsť u nej pochopenie, nemusel dlho čakať, hneď ako začal so svojim výkladom vedela o čom rozpráva. Je to presne o tom, čo robí ona. Ak si vyžiadajú to, urobí to a to čo najlepšie. Ešte chvíľu sa obaja uprene pozorovali, kým neprišiel čašník. Ethan objednal, bez toho aby sa znova opýtal čo si dá. K obedu dal priniesť len vodu. Ako čašník odišiel nedalo jej to. "Nenapadlo ťa, že si možno budem ešte niečo želať??" Snažila sa pôsobiť prísne a možno trochu nahnevane. Dúfala, že sa jej to podarilo aspoň na päťdesiat percent. "Môžem ho zavolať ak ešte niečo chceš." Tváril sa odhodlane a došlo mu, že sa mal asi opýtať. Nemohla to vydržať a rozosmiala sa. Chvíľu na ňu vyjavene pozeral a ona sa rozosmiala ešte viac až kým mu to nedošlo. Zamračil sa a napil sa vody, ktorú im priniesli, kým sa Anabel smiala. " To nebolo smiešne, ale ako myslíš." Čašník im práve priniesol šalát, už to nik neriešil a len jedli. Anabel bola hladná ako vlk, ale nejako to do nej nešlo. Však jasné, práve sa mu chystala povedať, že s ním čaká dieťa. A Ethan na tom nebol omnoho lepšie. Jedli a preberali prácu, staré časy na škole, rodinu a plno ďalších vecí. Šlo to v takom priateľskom tóne, ale keď sa čašník vzdialil a na stole mali druhý chod už sa to nedalo odďaľovať, aspoň v Ethanovom prípade nie, lenže dobre vedel, že sa musí posmeliť ona. "Bol som ti po raňajky." Povedal len tak aby bolo, lenže jeho pohľad priamo smerujúci do jej očí bol úplne zarážajúci. "A ty si bez slova odišla. Prečo?" Nebolo to hysterické, ale určite to nevyznelo ako chlap-skala. Chvíľu mlčala. Došlo jej, že ho to trápilo tak ako ju. " Letelo mi lietadlo." Vedela, že to je chabá výhovorka. A on si to myslel tiež. "Rozlúčka by ti zabrala pár minút. Povedz mi prečo?" Tlačili na ňu emócie už celé týždne a takýto otvorený stret s touto témou sa jej vôbec nepáčil, lenže nemala na výber.. plná emócii a nezastaviteľných vírov v hlave. " Ja..Odišiel si. Myslela som.." nevedela ako to povedať. "Že si to bral ako jednu z ulovených rybičiek..a že si odišiel, lebo som ti za to nestála." Chvíľu pozerala do taniera, bála sa mu pozrieť do očí, bála sa, že tam nájdem presne to, čo by jej mohlo ublížiť.. Lenže ani sama nevedela, čo presne by jej ublížilo viac. Chytil ju za ruku, ktorá sa nervózne hrabala s vidličkou v zelenine. Pozrela na ruku a pomalým pohybom do jeho očí. "Šiel som nám len pre raňajky. Chcel som ti doniesť silnú kávu na bolesť hlavy." Pravý dôvod sa jej objavil rovno na jazyku.. "Hanbila som sa, nesprávam sa takto. Bola som ako, ako..och. Tak sa hanbím. Ja som sa bála ostať, bála som sa ti pozrieť do očí. Nevedela som, či sa ti vrhnem okolo krku alebo ti vlepím facku. A nechcela som to vtedy zistiť. Prepáč bála som sa a nakoniec som na to doplatila, ja, ja som vlastne za tebou prišla kvôli tomu večeru." Už to nemohla odďaľovať, musela buď teraz alebo nikdy. Ako sa snažila celý čas mu nepozerať stále do očí, lebo ešte stále sa za seba hanbila, tak mu teraz pozrela a neuhla ani o milimeter. "Som tehotná." Bez toho aby sledovala jeho reakciu pokračovala. "Nechcem od teba nič, len som si myslela, že by si o tom mal vedieť, je to tvoje dieťa. Ak chceš môžeme sa dohodnúť, nikdy mu nepoviem kto si. Ale bola by som rada, keby si sa s ním stretávala. Predsa len otca bude potrebovať. Ale ak nie..." Chcela pokračovať ale Ethan jej položil prst na ústa. "P, pššt, teraz počúvaj ty mňa. Nemáš sa za čo hanbiť, chcel som ťa tak isto ako ty mňa, jediná chyba bola v tom, že sme obaja odišli, teraz to už nezmeníme. A k tomu ostatnému sa môžem vyjadriť len takto." Pustil jej ruku, prešiel si vedľa stola. Pozorovala ho upreným pohľadom, nechápala čo robí. Kľakol si a vytiahol tmavomodrú zamatovú škatuľku. Už pochopila a prekvapene zírala. Otvoril ju a v nej zlatý prsteň s veľkým diamantom uprostred. Bol to krásny kúsok, starej školy. Aby ho zhodnotila, musela by ho vidieť z blízka. Ale nevedela ako reagovať. "Ty si sa zbláznil, čo ako teraz odo mňa čakáš?" Chlapčenský úsmev na tvári. " Len, áno." "Ako si to predstavuješ?? Myslíš že sa to dá len tak??" Novo prichodiaci ľudia a personál zostal pozerať na dvojicu, ktorá vyžarovala lásku a jedno pokľaknutie chlapa celú reštauráciu hneď postaví na nohy. Všetko stíchne a nepočuť ani len ostrý zvuk noža na tanieri. Ethan už bol netrpezlivý, vedel, že to nepôjde len tak. Sám G ho varoval. "Myslím, že tvoji rodičia a G budú radi, ak odpovieš áno. Pozri sa na nás. Dobre, nie sme pár. Zatiaľ, lenže nedovolím aby to všetko muselo znášať dieťa. Bude mať plnohodnotnú rodinu! Otca a matku vo zväzku manželskom..." Na chvíľu sa jej pozrel so všetkou úprimnosťou sveta do očí. "Chcel som byť s tebou, len som na teba nechcel a nemohol tlačiť. Doslova si mi utiekla z postele. Nemohol som za tebou behať. Lenže teraz ti už nedovolím odísť. Chcel som to všetko brať pomaly. Vidíš ako sa nám to darí??...Tak už odpovedz áno! Priznaj si, že ma chceš." Skončil preslov, chvíľu ešte kľačal. "Lenže to nestačí, že ťa chcem. Nestačí, že na teba často myslím. Manželstvo potrebuje lásku." Zobral jej ruku. Nebránila sa a navliekal jej prsteň. "Základ lásky už v sebe máš. To maličké. A ostatné príde časom...Tak už odpovedz. Prosím." Bolo to už len ako posledný výkrik do tmy. A ona na to nemohla ináč reagovať ako tichučkým šepotom. "Áno."

Tak trošku pokračovania :) Mimi

Raz sa všetko podarí...

14. ledna 2014 v 8:04 | Mimi |  Moje pokusy :)
Premýšľam...rozprávam..a nikto to nepočuje...
Lenže najhoršie je, že to netrápi ma
že ten človek si všetko odžije.
Pretože nepočúval ma...

Preto slzy, plač nad ťažkým osudom..
dávam do rúk deťom...
Dávam ich do rúk, čo nepoznajú ťarchu vín..
do rúk čo si neprešli najhorším..

Je to krok späť alebo krov v diaľku
čo badám len v zmätku...
Nebudem sa viac trápiť
nad osudom tých detí..
Veď každý sme tu od toho..
hrabať sa v kope zmetenosti..

Lež´je tu jedna dobrá správa...
optimizmus mi ju dáva
Svet je taký pavúk malý..
čo robí si pavučiny.

Jedna veľká pavučina...
jedna malá..
Všetko posplietane do jedného..
Vidíš len ten labyrint..
alebo krásnu skladačku..

To je moja rada posledná..
kráčaj vpred dotajuplna.
Objav krásy pavučiny..
poskladaj snové skladačky....

Mimi :)